“Dobrý deň. Chcela by som prispieť príbehom o deťoch z mojej triedy. V tomto čase už končia tretí ročník. V triede máme spolužiaka Paľka, u ktorého sa už v druhom ročníku začala prejavovať fóbia z gombíkov. Áno, z tých malých neškodných predmetov s dierkami. Paľko už od predškolského veku mal apatiu voči gombíkom. Odtŕhal ich z paplónov, či košieľ. V škole sa od nás odťahoval vždy, keď sme mali gombík na košeli, alebo svetríku. Neskôr jeho fóbia prerástla až do rozmerov, že slovo gombík nemohol ani len počuť. Mojim deťom to bolo najskôr smiešne, ale neskôr si uvedomovali, že Paľkovi to veľmi ubližuje. Zachovali sa úplne inak, než som od nich čakala. Namiesto zámerného strašenia chceli Paľkovi skutočne pomôcť. A tak sa začali navzájom upozorňovať na gombíky na oblečení.”Dnes nechoď zbytočne k Paľkovi, aby sa nebál. Máš na sebe gombík!” často si hovorievali. V treťom ročníku dokonca sledovali texty v čítankách, aby ma vopred upozornili na “to” slovo. Vždy sme slovo prelepili papierikom so slovom “pupček, tlačidlo”. Paľko si slovo gombík neuvedomuje už tak často. Z našej triedy tak odišiel strach, výskanie a plač. Pre niekoho môže byť tento príbeh maličkosťou, pre Paľka je to ale veľmi dôležité. Z maličkostí sa totiž skladá svet. Deti svojou vlastnou iniciatívou a toleranciou prispievajú k Paľkovým lepším dňom. A ja som hrdá učiteľka.”

List napísala Mgr. Lenka Dibalová, pedagóg, skutok vykonal kolektív žiakov, v šk. roku 2015/2016 žiaci 3. triedy, ZŠ Pribinova 1, Zlaté Moravce