„…Dušan a Tomáš boli vždy milí, usmievaví, veselí chalani…V osudný deň, 20.augusta 2015, Tomáš pomáhal známemu na záhrade. Dušan bol doma so svojou mladšou sestrou sám a pracoval v záhrade. Krátko pred pol desiatou nastal neskutočný rachot, silný zvuk motora, turbulencie a pád…

Keď Dušan videl kolíziu lietadiel na oblohe, utekal za sestrou do domu, aby vyšla von. Mal obavu, že lietadlo by mohlo spadnúť na dom. V tom okamihu, ako Dušan vychádzal z domu zachraňovať ľudské životy, okolo bežal Tomáš. Tak zavolali na opodiaľ idúceho pána. Nasadli mu na štvorkolku a išli pomáhať. Cestou k nim prisadlo ešte zopár dospelých ľudí. Dušan s Tomášom ako prví lokalizovali miesta pádu lietadiel, ako prví vedeli podať informácie o mŕtvych, či zranených. Keď prišli k jednému zo spadnutých lietadiel, bolo v plameňoch – horelo po dopade na zem. Videli len horiace ľudské telá, cítili zápach, smrad a veľkú horúčavu. Tu už pomoci nebolo. Chalani sadli do štvorkolky a prášili si to cez hory hľadať ďalšie lietadlo. Aj to bolo v ťažko prístupnom teréne. Cestou stretli ženu – parašutistku, ktorá sa nevedela zorientovať v teréne. Vzali ju so sebou. Po krátkom čase zbadali v lese z diaľky trosky lietadla. Predvídavo nezaparkovali štvorkolku hneď blízko vraku, ale opodiaľ, aby sa v prípade výbuchu nestala ďalšia tragédia a utekali k vraku zachraňovať. Tomáš, Dušan bez váhania bežali k lietadlu na pomoc. Nevedeli, či vybuchne alebo nie – pomáhať a zachrániť – to bol ich cieľ. Ostatní dospelí, ktorých viezli zostali poniže miesta dopadu. Tomáš s Dušanom našli ďalších ľudí z posádky lietadla… Našli ešte jedného muža, čo ešte dýchal a bolo potrebné zaviesť záchranárov na miesto tragédie… A tak sa začala cesta pomoci a záchrany. Žiaľ, zranenia posádok boli nezlučiteľné so životom. Na mieste všetci skonali. Keď chlapci prišli do dediny, hľadali zdravotníkov a záchranárov. Tomáš vystúpil zo štvorkolky, aby uvoľnil miesto lekárom a policajtom. Dušan bol jediným spojivkom medzi troskami lietadla a záchranným štábom. Vozil ich na miesto nešťastia… a keďže policajti uzavreli priestor, nikto nevstúpil za pásku okrem záchranárov a Dušana, a tak Tomáš musel zostať v dedine. Opodiaľ kontroloval svojho kamaráta, ktorý sa v ten deň stal hrdinom, ktorému bola veľká opora kamarátova prítomnosť, jeho povzbudivé slová a najmä chlapčenské priateľstvo… Je to malé hrdinstvo mladých chlapcov, ale veľký čin ľudskosti, s ktorým som sa chcela s vami podeliť. Medzi domácimi v obci ich volajú hrdinovia…a zostali stále skromní, usmievaví a pokorní. Hoci sú chlapci teraz študentmi na strednej škole, stále sú našimi bývalými žiakmi a máme sa od nich veľa učiť.”

List napísala Jolana Holíčková, skutok vykonal Tomáš Chovanec, v šk. roku 2015/2016 žiak SPŠ Dubnica nad Váhom a Dušan Gábor, v šk. roku 2015/2016 žiak ZŠ Mikušovce