„Bolo krásne popoludnie a tak som sadla na bicykel a vybrala som sa ku kamarátke. Keď som išla okolo malého potôčika, sedeli pri ňom dve väčšie dievčatá. Veľmi sa smiali a ja som bola zvedavá, tak som zoskočila z bicykla a išla sa pozrieť, čo robia. Ostala som nehybne stáť, lebo to, čo som videla, ma veľmi ranilo. Dievčatá mali v rukách kamene a nimi zabíjali žaby. Ja som vykríkla, aby prestali, ale ony mi povedali, aby som sa nestarala, že žaby sú nechutné a slizké. Nevedela som, čo v tej chvíli mám robiť. Jediné, čo ma napadlo, bolo utekať ku kamarátke a povedať to jej mamine. Lenže ona nebola doma, tak sme museli konať my dve. Vrátili sme sa k nim a začali sme kričať, že zavoláme rodičov, aby s tým prestali. Boli nesmierne kruté. Nadávali nám, ale my sme boli silné a nič nás neodradilo. Stále sme tam stáli, čo ich znervózňovalo. Postavili sa a s nadávkami na našu adresu, odišli. Žabky, ktoré už prežiť nemohli, sme zakopali a tie ostatné, ktoré javili známky života sme vrátili do potôčika. Každý deň ich chodíme pozerať a rozprávať sa s nimi. Zdá sa nám, ako keby nám rozumeli a vedeli, že práve my dve sme im zachránili život.”

List napísali a skutok vykonali Natália Priščová a Eliška Priščová, v šk. roku 2015/2016 žiačky 4. triedy, ZŠ s MŠ Stará Bystrica 680