„Som učiteľka prvákov a toto je príbeh, ktorý mi porozprával môj žiak.

Cez zimné prázdniny som bol u starých rodičov. Bývajú pri lese neďaleko dediny. V pondelok večer po Vianociach psy veľmi brechali. Aj náš Tobi, ktorého máme dnu v dome. Dedko vypustil Tobiho von. Zrazu všetko stíchlo. Po chvíli dedko išiel po Tobiho. On sa však neozýval, tak ho dedko išiel hľadať okolo domu. Všade bola tma. Začul som hrozný krik môjho dedka. Povedal som babke, že dedko veľmi kričí. Babka vybehla von, aj ja. Videli sme dedka ako skrčený ide k nám a kričal, že ho prepadli a že máme volať záchranku a políciu. Dedko veľmi krvácal. Niekoľkokrát ho pichli nožom. Vošiel dnu do domu a len si sadol. Babka povedala, že budem tlačiť dedkovi dve rany. Povedal som, že áno, tak som silne tlačil takými vankúšikmi tie rany. Aj babka mu tlačila rany. Popri tom, sme sa ešte rozprávali s tetou po telefóne, ktorá nám hovorila, čo máme robiť. Veľmi som sa bál, neplakal som, len som tlačil rany. Tak silno som tlačil, až ma ruky boleli. Babka mi povedala, že dedko môže vykrvácať, lebo berie lieky, aby nemal hustú krv. A tak som tlačil na tie rany a tlačil a tie stále krvácali. Babka už bola zúfalá. Dedko sa cítil čoraz horšie a horšie. Trvalo to dlho. Vonku bolo škaredé počasie, samé blato. Záchranári a policajti museli ísť peši. Zavolali aj požiarnikov, ktorí mali štvorkolku. Všetci prišli až po hodine. Potom ošetrili dedka a odviezli ho na štvorkolke. To už aj mne bolo zle a zvracal som. Všetci mi povedali, že som bol statočný. Ostali s nami dvaja policajti. Ja som sa ale stále bál a nemohol som zaspať. Po chvíli prišla za mnou mamka a jej bratia. Mamka mi dala nejaké lieky, uložila ma do postele a ostala pri mne. Konečne som zaspal. Na druhý deň sme sa dozvedeli, že dedko je vo veľmi kritickom stave. Mal silné krvácanie do hrude, prepichnuté pľúca, aj črevá. Dvakrát ho operovali. Veľmi som chcel, aby sa dedko vrátil k nám. Je to človek, ktorý sa tak ľahko nevzdáva. Zabojoval a postupne sa zotavuje. Všetci sme radi, že je s nami. Babka mi povedala, že som jej bol veľkou oporou. Bojím sa, ale už nie tak, ako vtedy. Ťažko sa mi zaspáva. Babku aj dedka mám veľmi rád. Strach však veľmi pomaly ustupuje.

List napísala Mgr. Margaréta Lapčáková, pedagóg, skutok vykonal Samuel Bezák, v šk. roku 2015/2016 žiak 1.triedy, ZŠ Wolkerova 10, Bardejov