„V treťom ročníku k nám prišiel chalan. Respektíve dvaja. Prvý školský deň sa mi obaja páčili. Neskôr, asi tak o dva týždne, sme zistili, že jeden z nich, Sebastián, mal poruchu správania. Ten druhý, volal sa Tomáš, sa zaradil bez problémov, pretože nemal žiadnu životnú poruchu. Zdalo sa mi to čudné. Tak som si povedal, že sa s ním začnem rozprávať. Pochopil som, že má celkom dobré zmýšľanie. Nikomu som to nepovedal, že sa s ním rozprávam. Bál som sa, že sa mi budú spolužiaci posmievať. Na konci školského roka odchádzal na inú školu. Bola to škola pre deti ako je on. Keď jeho mama prišla pre veci, pani učiteľka nás požiadala, či by sme jej nešli pomôcť. Navrhol som sám seba. Šiel som na chodbu a odomkol som jej skrinku. Keď sa ma opýtala ako sa volám, povedal som, že sa volám Šimon. Odpovedala, že ma mal Sebastián rád. Vtedy mi došlo, že tým, že som sa s ním rozprával, som mu pomohol zaradiť do triedneho kolektívu. Cítil som sa skvelo, ako ten, čo mu pomohol zaradiť sa.”

List napísal a skutok vykonal Šimon Dubravík, v šk. roku 2015/2016 žiak 6.triedy, ZŠ s MŠ M.R.Štefánika, Grösslingová 48, Bratislava