„Začalo to už veľmi dávno. Mala som 9 rokov, keď mame začali odumierať šľachy a hnisať rany, ktoré sa ťažko hojili, pretože má silnú cukrovku. Mama vôbec nespala a mala veľké bolesti. Bola som len ja a mama. Snažila som sa jej pomáhať čo najviac. Robila som skoro všetko: upratovanie v domácnosti, nakupovanie, platenie šeku na pošte, či čistenie maminej rany. Nemala som čas ani na kamarátov. Ťažko sa mi vysvetľovalo, prečo s nimi nechodím von. Mama si myslela, že to už horšie nemôže byť, no zmýlila sa. Keď to už vyzeralo, že bude všetko v poriadku a rana sa jej začala hojiť, noha začala odumierať. Keď som už navštevovala druhý stupeň, snažila som sa mame pomôcť čo najviac. Času na učenia bolo málo, no napriek tomu som dosahovala výborné vyučovacie výsledky. Najskôr jej diagnostikovali natrhnutú Achillovu šľachu a potom prišla hrozná správa. Mame sa upchávajú cievy. Nesmela vôbec stáť na nohe. Bolesti mala ešte väčšie ako pri hnisaní nohy. Absolvovala tri operácie, lekári sa snažili nohu zachrániť. Nepodarilo sa. Dozvedela som sa krutý ortieľ: „Nohu treba amputovať.“ Hospitalizovali ju v nemocnici a ja som zostala niekoľko dní u sestry. Teraz mame pomáham ešte viac. Keď všetko pôjde tak ako má, lekár povedal, že do Vianoc bude chodiť s protézou.”

List napísala  a skutok vykonala Simona Prievozníková, v šk. roku 2015/2016 žiačka 7. triedy , ZŠ Sídlisko SNP 1415/49, Galanta