„V ten deň prebiehalo vyučovanie – tvorivé dielne v neďalekom kultúrnom dome. Odviedli sme deti do kulturáku, porozdeľovali do jednotlivých “manufaktúr”. Deti sa hneď pustili do práce. Všetko prebiehalo “štandardne”. Keď tu zrazu pribehla za mnou kolegynka, že Lucka, žiačka 8.A triedy, má vysokú horúčku a kolabuje! Priskočil som k nej, chytil som ju za čelo a bolo veľmi horúce. Dievča ledva dýchalo, nevedelo zo seba vydať ani pol súvislej vety. Jediné, čo som zaregistroval bolo, že sa nemôže nadýchnuť. Tak sme ju rýchlo uložili do stabilizovanej polohy na poskladané stoličky a kolegynka odbehla do školy po auto, že ju odvezie k rodičom. Ja som zatiaľ šiel navlhčiť vreckovku, aby mala Lucka chladiaci obklad na čelo. Bledá Lucka sa v panike postavila a bľabotala niečo o tom, že ide za Viki, jej spolužiačkou, že ona jej pomôže. Okamžite som ju usadil na stoličky a upokojil ju, že za Vikinou pôjdem ja. Vbehol som do sály, zavolal Viki od pracovného stola a v krátkosti jej vysvetlil, aký máme problém. Vikina hneď vedela, koľká bije! Informovala ma, že Lucka má astmatický záchvat a treba jej dať inhalátor. Lenže ani Lucia, ani Viktória ho práve pri sebe nemali. Zabudli ho v škole. Avšak Vika nelenila, vbehla do sály a doniesla igelitový sáčok. Priložila ho Lucke k ústam a navigovala ju, čo má robiť. Presne toto Lucka potrebovala, lebo po niekoľkých vdychoch do igeliťáku sa jej vrátila červeň do líc a konečne mohla, síce trhane, ale aspoň trošku dýchať. Viktorka ju zatiaľ utešovala, aby sa nebála, že ona sama je astmatička a takéto stavy už zažila a určite jej to pomôže, len sa musí upokojiť. Proste, správala sa ako profesionálna záchranárka. Medzitým už kolegyňa došla s autom, usadili sme doň Lucku spolu s Viktóriou a odviezli sa do susednej dediny, kde Lucia býva. Už sme sa pomaličky utešovali, že máme najhoršie za sebou, keď tu Lucka zahlásila, že sa opäť nemôže nadýchnuť!!! Ten pocit paniky a bezmocnosti neprajem zažiť nikomu!!! Ale naša 14-ročná Viki nestrácala naďalej hlavu a pokojným hlasom vydávala pokyny Lucke, čo a ako má robiť, aby sa nezadusila. Na tretí pokus sa konečne Lucka nadýchla. Šťastne sme dorazili pred dom Luciinych rodičov, ktorí našťastie boli doma. Po informáciách, ktoré sme im poskytli, okamžite sadli do auta a odviezli dcéru do nemocnice, kde si ju zopár dní nechali. Až po čase sme sa od rodičov dozvedeli, že do nemocnice prišli skoro v “hodine dvanástej” a nebyť odbornej prvej pomoci našej Viktorky, nemusela to Lucka ani prežiť!!! Až vtedy sme si s kolegynkou uvedomili, čo sa vlastne v ten deň stalo a aký veľký čin Vikina vykonala pre svoju spolužiačku. Boli sme jej osobne poďakovať a na porade aj navrhli na pochvalu. Ona však všetko zobrala so skromnosťou jej vlastnou a doteraz si myslí, že urobila len niečo “samozrejmé”. My si naopak myslíme, že v dnešnej egoistickej dobe sa také správanie u detí vidí málokedy.”

List napísali Mgr. Imrich Faguľa a Mgr. Zuzana Tóthová – pedagógovia, skutok vykonala Viktória Chovanová, v šk. roku 2015/2016, žiačka 8. triedy, ZŠ SNP 121, Rozhanovce