„Naša škola fungovala do 30. júna 2015 ako celkom obyčajná a normálna škola, podobne ako ostatné výchovno-vzdelávacie inštitúcie na etnických územiach Slovenska. V zmiešaných triedach sa u nás vzdelávali žiaci z rôznych menšinových skupín. Od septembra 2015, vzniknutím novo-organizovanej  školy v našom meste, si značná časť rodičov našich bývalých spolužiakov zvolila pre vzdelávanie svojich ratolestí novú inštitúciu. V našej škole ostalo deväť detí s maďarskou národnou identitou medzi 431 žiakmi pochádzajúcimi zo sociálne znevýhodneného prostredia, z rómskych rodín. Tak sa stala z našej „normálnej“ školy taká, ktorú verejnosť často označuje za „nenormálnu“. Pravdupovediac, obavu zo zloženia našej malej komunity mal asi každý z nás. Ako sa po čase ukázalo, strach bol predovšetkým na strane dospelých – obávali sa pokojného spolunažívania nás, detí. Túžili po tom, aby bolo školské prostredie prospešné pre každého žiaka, aby dokázalo zohľadniť našu individualitu a zároveň naplniť naše potreby. Situácia bola špecifická aj v tom, že v kolektíve sme ostali i my, dve mimoriadne nadané žiačky v oblasti umenia a kultúry. Vynárali sa otázky, či naša škola dokáže zabezpečiť plnohodnotný a „férový“ prístup ku každému, či je možné zvládnuť situáciu i v emocionálnej rovine, či  my deti dokážeme vzájomne akceptovať, začleňovať… Ťažký pocit neistoty sa však začal rozplývať už počas prvého školského výletu. Cestou do košickej ZOO sa jedno malé dieťatko pred nástupom do autobusu rozplakalo. Bolo vystrašené z cestovania, rodičia ho zrejme prvýkrát vypravili na cestu do neznáma. My sme sa naň pozerali s údivom na tvári, nevedeli sme pochopiť nepríjemnú situáciu. Po rozhovore s učiteľmi sme pochopili, že čo je pre nás samozrejmosťou, je pre väčšinu žiakov našej školy skôr vzácnosťou. Postupne sme si začali viac vážiť svoje rodinné zázemie, posilnilo sa u nás emocionálne cítenie voči ostatným. Začiatkom apríla sme prišli za učiteľmi s úžasným nápadom. Pripravili sme vlastnú divadelnú hru, rozprávkovú o ambicióznej a zlomyseľnej princeznej. Rozdelili sme si úlohy, predstavenie nacvičili a predviedli našim najmenším. „Nulťáci“ s obdivom a úžasom na tvári prežívali každý moment nášho vzácneho predstavenia. Naše divadielko vyčarilo slzy v očiach celého nášho kolektívu. Naše vystreté ruky prizvali do spoločného tanca celučké obecenstvo. My deti sme poukázali na skutočnosť, že odlišnosť kultúr pre nás nepredstavuje žiadny problém. Veľký úspech nášho predstavenia nás inšpirovalo a rozhodli sme sa pripraviť ďalšiu rozprávkovú hru, ktorú predvedieme našim rovesníkom koncom mája.“

List v mene žiačok napísala PaedDr. Andrea Papp, pedagóg, skutok vykonali Viszlai Anna Rozália, Myškey Anna, Rajcziová Vanda, Rajcziová Viktória, Horváthová Marianna, v šk. roku 2015/2016 žiačky 5. triedy, ZŠ a Gymnázium s VJM, ČSA 15, Moldava nad Bodvou